Ak by sme veľmi zjednodušili (asi až na minimum), ako vznikajú krasové jaskyne, čiže rozpustnou činnosťou vody (za prítomnosti CO2), boli by to tri spôsoby vzniku. Prvým je klasické rozpúšťanie puklín atmosférickými zrážkami, ktoré sa rozširujú. Takto vznikla napríklad Jaskyňa Driny, ak vedci nevyskúmajú nové súvislosti. Druhým spôsobom môžu byť jaskyne, ktorými preteká, alebo pretekal koncentrovaný vodný tok. Ten zo sebou nesie aj rôzne sedimenty, ktoré ešte doslova obrusujú časti chodieb. Tým tretím je vznik tzv. hypogénnych jaskýň. Vznikajú väčšinou na okrajoch pohoria, na významných zlomových poruchách, za pomoci mineralizovaných a mierne ohriatých vôd, kde voda stúpa pod tlakom zdola nahor. Takouto jaskyňou je napríklad Plavecká jaskyňa a Jaskyňa Pec pri Plaveckom Podhradí. My sme sa zamerali na výskum troch riečnych jaskýň v Kuchynsko-orešanskom krase (Husí stok 1, Sová 1 a Jaskyňa Polomského potoka). Dnes sú už suché, ale na stenách sa zachovali stopy po prúdení vody, či rôzne obliačiačiky, ktoré tu dotransportovala tečúca voda. Dnes ležia desiatky metrov nad aktívnymi vodnými tokmi, ktoré ich vytvorili. Doliny sa jednoducho zarezali do svojho podložia. Skúmať ako jaskyne vznikali možno porovnať s objaviteľským nadšením ich prvých prieskumníkov. No a ako sú tie naše malokarpatské jaskyne staré? Dominantne vznikali vo štvrtohorách teda od 2,6 milióna rokov po súčasnosť. Takže nielen pestrá krasová výzdoba, ale aj tvary chodieb, či rôzne vyhĺbeniny v nich môžu vyrozprávať celkom slušný príbeh tvorený aj milióny rokov.

PS: Ak chceme niečo chrániť, musíme to najprv spoznať. Sú to práve jaskyniari, ktorí významným spôsobom odhaľujú podzemné tajomstvá.

Text/foto: Alexander Lačný