V centrálnej časti Malých Karpát sa často stretávame s termínom Biele hory. Je ňou rovnomenná geomorfologická časť, či chránené prírodné  územie európskeho významu. Krasové oblasti Plaveckého, Kuchynsko-orešanského a Smolenického krasu sa nazývajú Krasom Bielych hôr. V minulosti, od roku 1579 (J. Zsámboky a A. Ortelius) sa dokonca celé pohorie Malých Karpát nazýva  ako Biele hory – Montes Albii. Zmienku o Bielej hore obsahuje aj dielo uhorského historika 16. stor. Mikuláša Istvánfiho, ktorú prevzal neskoršie nemecký geograf Zeiller. Podľa neho „Isthuanfius nennt die Berg zwischen Ungarn Oestereich und Mähren Albos.“ Pomenovanie Biela hora sa tu aplikuje opäť na celé Malé Karpaty. Príznačná je biela farba zvetrávajúcich dolomitov a vápencov. To bol bezpochyby aj dôvod tohto pomenovania. Tým, že dolomity intenzívne zvetrávajú, nie sú vhodným substrátom ani pre vzrastlú vegetáciu. Zároveň tieto oblasti neboli v minulosti intenzívne zalesňované hlavne borovicou čiernou, bol  pohľad na biele hory ešte o čosi intenzívnejší.

Mnohí z Vás zaiste poznáte horský cestný priechod Biela hora, kadiaľ prejde nespočetné množstvo aút a pravdepodobne málokoho uchváti. Pátral som po okolí cesty a žiadnu kótu Biela hora som nenašiel. Ako teda dostal toto pomenovanie a kde sa vôbec nachádza Biela hora v Malých Karpatoch? Sám som neveril, že na celom území Slovenska sa nachádza iba jeden vrchol Biela hora (374 m n m.). A áno, je to v Malých Karpatoch, južne od kameňolomu na Bukovej.

Pri hľadaní som narazil na zaujímavý článok z roku 1963 od Štefana Janšáka – Biela hora v Malých Karpatoch (Geografický časopis, 15, 3). V ňom sa dozvedám, že pôvodná Česká cesta viedla práve popod tento kopec. Česká cesta (lat. Via Bohemica) bola významná starobylá obchodná cesta, spájajúca Prahu s Budínom a mala najväčší význam v 14. a 15 storočí. Pri tomto malom kopčeku mi utkveli tieto slová z článku: „Biela hora v Malých Karpatoch bola nemým svedkom všetkých týchto udalostí, veselých i smutných. Stála ako maják priamo pri Českej ceste. Pri jej bokoch, odiatych bielunkým plášťom dolomitových štrkov, popri jej úbočí, mierne stúpajúcom k rozvodiu,  kráčali po veky ľudia s plánmi na výboj, s nádejami na víťazstvo, ale tiež zlomení ťažkosťami a útrapami, ktoré museli prekonať.“ Aj pred Českou cestou mal tento horský priesmyk obrovský význam, Biela hora totiž leží na starej ceste, ktorá spájala od praveku Dunajskú panvu cez úval dolnej Moravy so západnou Európou. Viete si predstaviť, čo všetko sa tu muselo za tie stáročia odohrávať? Už iba samotná prítomnosť na tomto fascinujúcom mieste má niečo do seba. Krajinársky ide o pútavú časť Malých Karpát. Hlavne rozpadajúci dolomit a na viacerých miestach príkro zarezaná dolinka dáva tomuto územiu ten charakteristický šmrnc. Hneď vedľa cesty sa nachádza skalné okno Sloník, ktoré ešte odoláva zubu času, ale nie nadlho. Priesmyk musel byť v minulosti dobre chránený. Ako píše Janšák „Južný, naša Biela hora, má kótu 376 m, susedný, na sever od nej sa nachodiaci, s kótou 372, menuje sa na katastrálnej mape Vartovne a najsevernejší, s kótou 374, má meno Dubník“. Už aj podľa pomenovania sa dá súdiť, aká bola funkcia tejto skupiny troch vrcholov. Trvalá alebo občas na nich postavená stráž obstarávala bezpečnostnú službu, určenú na ochranu dopravy po Českej ceste. Pohľadom z nej sa dal v minulosti ovládať vstup do priesmyku od východu a dal sa sledovať pochod obchodných konvojov na trati dlhej 5 km, od Trstína až po vstup do obce Buková.

Je dobré, že tento unikátny priesmyk zostal nepovšimnutý a Česká cesta sa neskôr presunula východnejšie a teda rozvoj cestnej siete bol najmä v novoveku presunutý do oblasti medzi Trstínom a Jablonicou (Horský priechod Biela hora) a preto aj vy máte možnosť nasávať atmosféru dávnych čias práve na tomto mieste. Cez priesmyk pod Bielou horou vedie významná červená turistická značka medzi rozcestníkmi Buková kameňolom a Havrania skala rázcestie. Po ceste uvidíte zaujímavú časť Malých Karpát, kde hornina dolomit podlieha intenzívnej erózii (tzv. múčkovitý rozpad) a vytvára tak úchvatné geomorfologické tvary v podobe zarezaných svahov, či menšieho skalného okna. O historickom kontexte a unikátnej atmosfére snáď po prečítaní týchto riadkov akiste nebude pochýb. Treba vidieť a zažiť 😊

Text/foto: Alexander Lačný